Dostala som otázku, prečo niečo nerobím s vráskami na tvári. Vraj by som vyzerala lepšie a botox by mi veľmi pomohol. Pravdupovediac, ostala som zaskočená – o to viac, že som túto otázku nepočula prvýkrát. Úprimne nechápem, prečo by som mala vyzerať na dvadsať, keď som už dávno prekročila päťdesiatku. Mám pocit, že vrásky sa stali spoločenským faux pas. V tej chvíli som si uvedomila, ako hlboko je v nás zakorenené presvedčenie, že žena má byť predovšetkým krásna a vždy mladá.

Myslím, že žijeme v období, keď sa výzoru pripisuje až prehnaný význam. Ale kto vlastne určuje, čo je pekné a čo nie? Existujú na to nejaké pravidlá či normy? Alebo sme si ich len nechali nenápadne nanútiť?

Vďaka sociálnym sieťam vidíme denne tisíce dokonalých tvárí a tiel. Kedysi boli kozmetické „úpravy“ výsadou bohatých a celebrít. Dnes sú dostupné takmer pre každého a stávajú sa bežnou rutinou – niečím ako návšteva kaderníctva. A tým sa vytvára dojem, že „upravený“ vzhľad je štandard, nie výnimka.

Žijeme v ére, ktorá je extrémne orientovaná na povrch, pretože vizuálny obsah je najrýchlejšie konzumovateľná komodita. Hranica medzi realitou a fikciou sa rozmazala. Ľudia sa už neporovnávajú len s celebritami, ale dokonca aj so svojimi vlastnými upravenými verziami. Chodia k plastickým chirurgom s požiadavkou, aby naživo vyzerali ako ich vyfiltrovaná fotka. Je zvláštne, že sa porovnávame s niečím, čo v skutočnosti ani neexistuje.

Ďalšou témou je vzhľad tela. Na jednej strane tu máme kult dokonalého tela – bez tuku, s vyrysovanými svalmi. Problém je, že táto „krása“ je často udržiavaná operáciami, drastickými diétami a, samozrejme, filtrami. Na druhej strane stojí adorácia XXL rozmerov a toxická pozitivita. Myšlienka body positivity bola skvelá: naučiť ľudí prijať svoje telo aj s nedokonalosťami. No zvrhlo sa to do druhého extrému, kde aj dvadsať kíl nadváhy je prezentovaných ako úplne v poriadku. Áno, je dôležité prijať svoje telo také, aké je, ale nikto ma nepresvedčí, že zdravie obézneho človeka je v poriadku. Oba extrémy – posadnutosť dokonalosťou aj oslavovanie nezdravosti – nás odtrhávajú od reality a od toho, čo je pre telo skutočne prospešné. V tomto online svete sa nejako zabúda na „body neutrality“ – nemusíš svoje telo milovať a uctievať každú sekundu. Tvoje telo je nástroj na život. Podstatné je, aby bolo funkčné, zdravé a aby ti slúžilo.

V konečnom dôsledku je na každom, čo urobí alebo neurobí so svojím telom. Je to osobná vec. Ja vnímam každého takým aký, aká je, vnímam jeho, jej jedinečnosť a nesnažím sa niekoho prerobiť na svoj obraz podľa mojich predstáv a presvedčení. Čo však nedokážem tolerovať, sú negatívne, agresívne a útočné komentáre na vzhľad niekoho iného. Možno človek s vyrysovanými svalmi trpí anorexiou. Možno niekto obézny má ťažké hormonálne ochorenie. Nikdy neviem, aký je jeho príbeh a čo sa skrýva za výzorom. Kde je napísané, že len žena s dokonalými nohami si môže dať krátku sukňu alebo elasťáky? Celulitída – ble, ble, ble…? Ovisnutá koža po pôrode – reálna fotka na Instagrame neprípustná? A moje „najobľúbenejšie“: v tvojom veku by si „to“ nemala robiť a mala by si robiť „toto“. Nenávistný komentár často nehovorí nič o človeku, na ktorého je namierený, ale veľa o frustrácii a komplexoch toho, kto ho píše. A nemyslím si, že autori tých komentárov majú dokonalé telá. Anonymita zmazala hranice slušnosti. Myslím, že 90 % nenávistných komentárov na vzhľad dostávajú ženy. Áno, aj v tomto storočí je na ženy stále vyvíjaný neuveriteľný tlak, aby boli v prvom rade krásne. Prosím, uvedomme si, že telo niekoho iného nie je témou verejnej diskusie. Je to osobná vec – ako vyzerá, čo si oblečie. Telo nie je verejný majetok. Nie je to billboard, na ktorý má každý právo písať svoje názory.

Jediní, ktorí z tejto posadnutosti výzorom vychádzajú ako víťazi, sú kozmetické firmy, plastickí chirurgovia a predajcovia zázračných prípravkov na omladenie či chudnutie. Tlak na dokonalosť je pre nich výborný biznis model.

Starnutie vnímam ako prirodzený proces. Jednoducho sme tak stvorení. Prečo by som sa mala hanbiť  a tváriť sa, že nestarnem?  Možno aj preto ma otázka o botoxe tak prekvapila. Ak by som si dala botox a mala tvár bez vrások, nepomôže mi to vyšľapať na piate poschodie bez funenia. V päťdesiatke nechcem vyzerať na dvadsať. Vrásky? No a? To, čomu chcem venovať svoju pozornosť a energiu, je zdravé a funkčné telo.