Pasca vlastného príbehu

Nedávno mi zavolala kamarátka, že sa potrebuje so mnou porozprávať. Stretli sme sa na káve a začala mi rozprávať, ako sa pohádala v práci so svojou kolegyňou. Po pár minútach počúvania sa mi v hlave začal odvíjať môj vlastný film, pretože som niečo podobné zažila pred rokmi. Čakala som, kedy prídem na rad. Využila som chvíľu, keď sa kamarátka odmlčala, a už to „išlo“… Hneď som jej porozprávala, že mne sa stalo niečo podobné, zhodnotila som jej situáciu a na záver som pridala pár „skvelých“ rád. A zrazu naše stretnutie nebolo o tom, že sa ona chce porozprávať — ale o mne.

Autobiografické počúvanie

Toto sa deje väčšine z nás. Koľkokrát sa ti stalo, že ti niekto rozprával o probléme a ty si už v polovici vety premýšľal/a, čo mu poradíš? Alebo niekomu rozprávaš o svojom probléme a zrazu počuješ: „Hej, ja to mám tak isto,“ alebo „Ja som na tom horšie…“ Namiesto toho, aby sme zostali v príbehu toho druhého, prepíname na vlastný kanál.

Psychológia má na toto pomenovanie – autobiografické počúvanie*. Sme naprogramovaní hľadať súvislosti. Namiesto toho, aby sme počúvali s cieľom pochopiť druhého človeka, mozog sa snaží nájsť v pamäti niečo známe, s čím by novú informáciu prepojil. Výsledkom je, že v hlave začíname premietať svoj vlastný film.

Riziká rýchlych rád

Niekedy stačí, keď sa človek len „vyrozpráva“. Keď máme problém iba v hlave, je to často chaotická spleť emócií, obrazov a nekonečných myšlienok. Hovorenie zapája úplne iné mozgové centrá ako premýšľanie. Hovoríme pomalšie než premýšľame, takže pri rozprávaní spomalíme a zapájame aj sluch. Keď počujeme svoj vlastný hlas, mozog spracováva slová, akoby prichádzali od niekoho iného. A práve to nám dáva nadhľad. V tomto momente často príde „Aha!“ moment. V psychológii sa to nazýva externalizácia.

Ak niekto vníma svoju situáciu ako „koniec sveta“, je potrebné vcítiť sa do toho, čo prežíva. My ho síce chceme podporiť a povieme: „To bude dobré, to prejde, to sa vyrieši… Odišiel od teba priateľ, veď si nájdeš iného, lepšieho…“ Hovoríme to inštinktívne. Áno, môže to byť pravda, ale v tomto momente rozhovoru to môže vyznieť ako bagatelizovanie. Najmä na začiatku, kým si nevypočujeme jeho príbeh.

Až potom môže prísť utešovanie — vo chvíli, keď má hovoriaci pocit, že sme jeho príbeh skutočne pochopili. Možno sme sa tiež ocitli v podobnej situácii, ale to neznamená, že sme ju prežívali rovnako. Každý z nás má inú „výbavu“ pre život a jedinečný pohľad na svet okolo nás. Preto namiesto slov „Viem, o čom hovoríš“ je lepšie povedať: „Vôbec si nedokážem predstaviť, čo prežívaš.“

Skutočné počúvanie ako zručnosť

Čo teda robiť, keď nám niekto niečo rozpráva a my mu chceme byť nápomocní? POČÚVAŤ. Skutočne počúvať. Mnohí si myslia, že aktívne počúvanie znamená len mlčať, kým druhý hovorí. Skutočné počúvanie je však zručnosť, pri ktorej musíme aktívne krotiť vlastný mozog, aby nám áneponúkal naše príbehy a rady. Je to zručnosť, ktorú sa dá natrénovať. Ak chceš v rozhovore vypnúť svoj vlastný film, skús použiť tieto štyri techniky aktívneho počúvania:

1. Zrkadlenie – vlastnými slovami prerozprávaj to, čo si práve počul/a: „Ak správne chápem, tak v tej situácii s kolegyňou ťa najviac zamrzelo, že…“
2. Sledovanie fyzických signálov – všímaj si, kedy človek zrýchli hlas, povzdychne si, napnú sa mu plecia…
3. Otázky – preskúmaj svet toho druhého: „Keď hovoríš, že to bolo náročné, čo to presne pre teba znamenalo?“
4. Pomenovanie myšlienky – ak sa ti v hlave objaví impulz skočiť do reči s vlastnou historkou, použi všímavosť a pomenuj ho: „Aha, spomienka.“ A vráť sa k počúvaniu.

Aktívny proces pochopenia

Psychológ Carl Rogers tvrdil, že aktívne počúvanie nie je pasívne prijímanie informácií, ale aktívny proces, pri ktorom sa plne sústredíme na rečníka, snažíme sa pochopiť jeho svet a dávame najavo, že ho vnímame bez posudzovania.

Nič z tohto som si neuvedomovala, až kým som si neurobila kurz koučovania. Ako kouč nehodnotím, neposudzujem, neodsudzujem, neradím. Len počúvam. Musím priznať, že je pre mňa fascinujúce, že sa dokážem odosobniť a pri koučovaní vypnem v hlave svoj film, všetky svoje filtre a príbehy.

Na záver mám ešte krátke cvičenie: Najbližšie, keď budeš s niekým hovoriť, skús si dať osobnú výzvu: „Počas nasledujúcich 5 minút nepoužijem zámená JA, MOJE, MNE v žiadnej vete.“ Vyskúšaš? Uvidíš, ako dramaticky to zmení tvoju prítomnosť v rozhovore.

*Stephen Covey